Arturko a jeho príbeh
- 08.01.2026
Prvé chvíle po narodení syna boli náročné, vraví Marianna Valentíny (32) z Bratislavy. „Mesiac sme za ním dochádzali len na návštevy a videli sme ho iba v inkubátore. Veľakrát bol syn prekrytý, takže sme ho nevideli, iba kúsoček tela. Až po týždni sme mu prvý raz videli hlavičku: ‚On má vlasy‘, povedali sme. Odkrýval sa nám po kúskoch,“ hovorí.
S Mariannou Valentíny sme sa rozprávali pár dní pred tým, ako ju spolu so synom pustili domov. V rozhovore opisuje okolnosti predčasného pôrodu aj čo zahŕňa starostlivosť o predčasne narodené dieťa.
Kedy sa narodil váš syn?
Arturko bol očakávaný 19. decembra 2025, ale na svet sa vypýtal už 17. septembra, čiže o tri mesiace skôr, v 26. týždni tehotnosti. Je to naše prvé dieťa. Po narodení vážil 980 gramov a meral 34 centimetrov. Bol naozaj malinký. Mal veľmi málo podkožného tuku, jeho telíčko bolo krehké a drobné. Jeho koža bola priesvitná. Nevyzeral ako bábätko, ktoré sa narodí v termíne.
Aký bol jeho zdravotný stav?
Tým, že som počas tehotenstva bola silno anemická a mala som časté a pravidelné krvácania, malý to po mne zdedil a takisto sa narodil anemický. Má za sebou zopár transfúzií krvi, čo som počas tehotenstva podstúpila aj ja. Hoci sa Arturko narodil predčasne, mal dobrý štart – aj keď bol na podpore dýchania, prvých päť dní nepotreboval umelú pľúcnu ventiláciu. Udýchal si to sám.
Ale po piatich dňoch mu pani doktorka (Darina Chovancová, prednostka novorodeneckej kliniky – pozn. red.) zaviedla umelú pľúcnu ventiláciu, na ktorej bol asi dva až tri týždne. Mal isté problémy s dýchaním, čo sa s ním trochu vlečie, aj teraz (koncom novembra – pozn. red.) je čiastočne na kyslíku. Ale postupne ho budeme čoraz viac odpájať. Uvidíme, ako bude reagovať.
Iné komplikácie nemal. Pekne papal a priberá. Z 980 gramov pribral na takmer dva a pol kila, ktoré má dnes, a to po pôrode schudol na zhruba 820 gramov. Bábätká zvyknú takto klesať. S manželom sme počítali každý gram. Každý gram bol pre nás dôležitý. Teraz je už plnohodnotným bábätkom.
Vedeli ste, že máte riziko predčasného pôrodu?
Na prvom veľkom ultrazvuku sa ukázalo, že mám nízko uloženú placentu. Tým, že placenta nie je hore, ale dole, bábätko na ňu tlačí, čo zvyšuje pravdepodobnosť krvácania. Gynekológ mi o tom povedal a bol prekvapený, že som ešte nekrvácala. Hovoril, že také tehotenstvo je rizikové, mala by som si dávať pozor a že pravdepodobne môžem rátať s cisárskym rezom. Ale na druhej strane mi ešte dovolil ísť na dovolenku, takže sme si s manželom vraveli, že to asi nie je až také rizikové. Aj keď lekár o týchto veciach hovoril, nemyslela som si, že to je taká závažná diagnóza.
Ale potom som mala silnú epizódu krvácania a domov pre mňa prišla sanitka. Odviezla ma do nemocnice a odvtedy som domov neprišla. Tri týždne som strávila na oddelení rizikovej gravidity, kde sa krvácanie opakovalo a hlavne sa zväčšovalo. Lekári usúdili, že tehotenstvo sa musí ukončiť v ukončenom 26. týždni tehotnosti, aby mal syn čo najväčšie šance zvládnuť to.
Pôrod bol prirodzený?
Išlo o akútnu sekciu. Tesne predtým, ako ma na operačnom stole uspali, sa mi odlúčila placenta. Takže to bolo naozaj v poslednej chvíli. Mala som šťastie, že sa to stalo počas dennej služby. Krvácanie prebieha najmä v noci a lekári mi vysvetlili, že vtedy nie je tím taký posilnený ako počas dňa. Tým, že sa to stalo cez deň, pri mne stáli tí najlepší, lebo mali službu.
Ako ste zapojená do starostlivosti o dieťa?
Prešli sme si rôznymi fázami. Na začiatku, keď sa malý narodil, bol na jednotke vysokošpecializovanej starostlivosti o novorodencov, kde bol na monitoroch a pod dohľadom 24/7. Tam strávil asi tri týždne; za ten čas sme za ním chodili niekoľkokrát denne na návštevy. Potom prešiel na iné oddelenie, jednotku intermediárnej a intenzívnej starostlivosti, kde takisto strávil ďalšie tri týždne. Hoci bol v inkubátore, do starostlivosti oňho sme sa aktívne zapájali. Prebaľovali sme ho, kŕmili aj sme podávali lieky.
Teraz som s malým ubytovaná – je so mnou v postieľke a starostlivosť je 24/7 na mne. Personál mi veľmi ochotne pomáha, ale už sa pripravujeme na cestu domov. Takto to máme tretí týždeň a domov by sme mali ísť budúci týždeň (dvojica je doma od minulého týždňa – pozn. red.), ak bude všetko v poriadku. Verím, že sa to podarí.
Väčšina matiek predčasne narodených detí príde o mlieko, čo sa vám nestalo. Čo ste robili inak?
Som na seba prísna, sestričky by vedeli rozprávať. Tým, že sa malý narodil tri mesiace vopred, preskočila som fázu hniezdenia a študovania a všetko som sa učila za pochodu po tom, ako som porodila. Zisťovala som si informácie a bolo mi povedané, že si mám mlieko odsávať každé dve až tri hodiny. Aj po pôrode, ktorý bol veľmi náročný, som si manuálne odsávala mlieko. Odsávala som, aj keď mi tvrdili, že mám celú noc oddychovať. Mlieko sa mi tak podarilo udržať. Je to asi veľmi vzácne, lebo iné maminky naokolo mlieko nemajú. Takže jedna vec, čo mi pomohla, bola disciplína.
Druhá vec bol čas, ktorý som s malým trávila. Aj na JIS-ku, kde bol najprv, som chodila niekoľkokrát denne na dvojhodinové návštevy. Na ďalšom oddelení som trávila čo najviac času, ako to išlo. Myslím si, že aj môj kontakt s ním, aj keď bol v inkubátore, mi veľmi pomohol v tom, že sa mi podarilo udržať si mlieko.
Aká je vaša skúsenosť s klinikou?
Veľmi dobrá, na oddelení rizikovej gravidity bol personál veľmi príjemný. Aj na oddelení patologických novorodencov je naozaj veľmi milý a podporný personál. S niektorými sestričkami mám až kamarátsky vzťah a sú mi veľmi blízke. Situácia bola iná na prvom oddelení intenzívnej vysokošpecializovanej starostlivosti, kde bol syn prvý mesiac.
V čom to bolo iné?
Tam je to o životných funkciách. Pre mňa to bolo náročné, lebo som sa bábätka nemohla ani dotknúť. Nemohla som byť pri ňom. Len som dostávala informácie, či si udržiava životné funkcie a prežije. Personál nie je až tak nastavený na rodičov ako na dieťa, ktoré potrebuje intenzívnu starostlivosť 24/7. Toto obdobie sme zvládali trošku horšie (ako vysvetlila lekárka Darina Chovancová, dieťa ešte nebolo v tom období optimálne stabilizované a nechceli ho veľmi vyrušovať, lebo na každý podnet reagovalo veľmi citlivo – pozn. red.).
Na tom oddelení sú bábätká, ktoré čerstvo vyjdú z bruška a fyzicky na tom nie sú dobre, takže sme to chápali. Ale bolo to náročné, lebo bábätko vám vezmú čerstvo po pôrode, mesiac sme za ním dochádzali len na návštevy a videli sme ho iba v inkubátore. Nemohli sme sa ho ani chytiť. Veľakrát bol syn prekrytý, takže sme ho nevideli, iba kúsoček tela. Až po týždni sme mu prvý raz videli hlavičku: „On má vlasy“, povedali sme. Odkrýval sa nám po kúskoch.
Kedy ste boli so synom prvý raz fyzicky v kontakte?
Prvý fyzický kontakt bol po dvoch týždňoch, predtým sme sa ho len jemne dotkli.
Ako reagoval?
Upozorňovali nás, že bábätká niekedy nezvládnu prvý kontakt – môže nastať pokles saturácie a tým aj nedostatočné okysličenie krvi. Ale nám sa to nikdy nestalo a malý reagoval veľmi pekne. Bol pokojný a prespinkal celý čas.
Keď som zistila, že som tehotná, začala som mu púšťať konkrétnu pesničku a vždy ma pri nej v brušku začal kopať. Keď bol chvíľu ticho, pustila som mu ju, a keď začal kopať, upokojila som sa, že je aktívny a tam, kde je, mu je dobre. Tú pesničku mu púšťam alebo spievam aj po tom, ako sa narodil. Doteraz pri nej reaguje a upokojí sa. Je preňho ako uspávanka. Prvý kontakt s ním a potom aj tie ďalšie boli veľmi pekné a malý reagoval tak, že mu je dobre.
Uvažujete o ďalšom tehotenstve po skúsenosti s predčasným pôrodom?
Už deň po pôrode som povedala, že áno, bolo to ťažké a sekcia bola náročná, ale radi by sme mali ďalšie dieťa. O tej veľkej bolesti aj veľkom strachu počas prvých týždňov som si povedala, že sú len dočasné. Keď som vedela, že to malý prežije, lebo sa mu darí, pomyslela som si, že by som nechcela, aby ma strach vnútorne prevalcoval. Minulý rok som v prvom trimestri prišla o bábätko, takže tam bol veľký strach, ale na druhej strane – určite by sme mali radi ďalšie dieťa.
Pristupujem k tomu racionálne – pravdepodobnosť, že sa diagnóza zopakuje, tu je, ale nie je to istota. Vyskytnúť sa môže aj čokoľvek iné. Áno, bolo to náročné, ale tým, že som si s naším predčasniatkom všeličím prešla, mám pocit, že by som na ďalšie dieťa bola viac pripravená.
Toto oddelenie je pre matku tá najlepšia predpôrodná príprava; lepší kurz by som si nezaplatila. Sestry sa tu deťom aj matkám perfektne venujú. Ak by som porodila v termíne, po dvoch dňoch by som šla domov. A čo potom? Ako sa postarať o takéto dieťa?
Vo všetkom hľadám pozitíva, aj v predčasnom pôrode. Starostlivosť o predčasne narodené dieťa je úplne iná ako o donoseného novorodenca. Dôležitá je denná rehabilitácia, návšteva fyzioterapeuta, časté kontroly u odborníkov či špeciálna denná starostlivosť. Všetci hovoria, že prvý rok je najnáročnejší. Takéto bábätká majú špecifické potreby.
