Viktória
Milá Filoménka, je 19. september 2018. Dnes má náš parlament 170 rokov a poslanci si to pripomenú hymnou. Britské ostrovy postihne silná búrka a zomrú dvaja ľudia. Americký prezident Donald Trump – nie veľmi podarený chlapík - odporučí Španielsku, aby si postavilo obrovský múr, ktorý bude „chrániť“ Európu pred migrantmi. Náš omnoho podarenejší prezident Andrej Kiska vymenuje 34 profesorov. Začne sa výstavba plynovodu, ktorý spojí Slovensko a Poľsko. Sociálna poisťovňa oznámi, že maximálna materská stúpne v roku 2019 na 1400 EUR. No pre mňa a našu rodinu je najdôležitejšia udalosť, ktorá sa nedostane do večerných správ. Narodíš sa a oddnes už niečo bude inak.
Je streda, 19.9.2018 približne osem hodín ráno. Ležím na operačnom stole, kde moje brucho už po druhý krát rozrežú na cimpr-campr aby z neho vybrali to najkrajšie, čo sa v tele môže nachádzať. Trasiem sa. Neviem či viac od zimy, oxytocínu, alebo od strachu, či budeš po narodení dýchať. Veľakrát som si ťa predstavovala bezbrannú s hadičkami, ktoré z teba trčia a pomáhajú ti prežiť. Narodíš sa totiž predčasne a nevieme, ako sa budeš mať. Nevie to nikto, cítiť to na nervozite lekárov, ktorí ma operujú.
Ide to našťastie veľmi rýchlo, spinálka do chrbta, aby som necítila bolesť, ktorú mimochodom aj tak prvé minúty cítim, skalpel, odsávanie a zrazu k operačnému stolu pribieha doktorka Darina Chovancová aj s prikrývkou v rukách. Zľaknem sa že si už na svete, ale nedýchaš. Ale v tom spustíš. Na to, že dýchaš iba prvé sekundy v živote vieš plakať veľmi presvedčivo a teda musím povedať, že ti to aj zostalo. „Aká je vlasatá!“ zakričí doktorka a napätie na sále zrazu povolí. Pred chvíľou sme nevedeli či budeš žiť, a my sa teraz bavíme o vlasoch....to je dobré znamenie. Verím, že mi ťa aspoň ukážu, ale doktorka s tebou odchádza zo sály. Zosmutniem, budem si musieť počkať do zajtra....v tom sa doktorka s tebou na rukách na sálu vráti, išla si len pre deku. Stane sa niečo úžasné, na čo budem spomínať celý život. Priloží ťa na moju hruď. Si teplučká, voňavá, moja...neviem, či si aj pekná, ale je mi to úplne jedno. Zaujíma ma, či tvoja pokožka zažína ružovieť. „Áno dýcha, nebojte sa. Apgar má vysoké,“ hovorí doktorka Chovancová, superstar medzi neonatológmi na Slovensku. “Ahoj miláčik,“ zmôžem sa na prvé slová a tie sa zo mňa sypú celý čas, čo sme spolu. Veľa si z nich nepamätám, iba to, že som ti rozprávala, ako si so svojim ockom budeš opekať v lese slaninu, rehotala sa na tom celá sála. Je mi s tebou príjemne. Prestávam sa klepať a konečne mi začne byť vďaka tebe teplo. A ja ti dávam to svoje. Zvládla si to, miláčik. Pokojne si na mne ležíš, občas kýchneš, občas zaplačeš ale celý čas intenzívne počúvaš tie moje nezmysly. Tampón, pinzeta, odsávaj... pól hodinu som vďaka tebe ani nevnímala operáciu, ktorá inak nebola vôbec príjemná. Pre sálou už čaká tvoj ocko. Keď ťa zabalia do perinky, môže si ťa chvíľu popestovať. Cez okienko medzi sálou a predsálím si posielame pusy a úsmevy. Zvládli sme to. Sme štyria.
Potom cestuješ do inkubátora a naštvaná doktorka z ÁRA musí utierať snímače EKG, ktoré som mala nalepené počas operácie na hrudi a ktoré si zašpinila. Dosť pritom šomre, ale ja sa usmievam. Na nemocničnú izbu za mnou prichádza tvoj otec a ukazuje mi tvoje prvé pózovačky z inkubátora. Si vraj úplne v pohode, len ti trochu klesá cukor, kvôli mojej cukrovke. Namiesto mašličkovej čelenky zdobí tvoju hlavu infúzia, ale všetko ostatné je v poriadku a zvládaš to výborne. „Ďakujem ti za ňu,“ hovorím tvojmu otcovi. Podíde ku mne a hovorí, že to on ďakuje mne.
A ďakujem aj tebe dievčatko, že si tak bojovala. Mala si čo robiť od začiatku tehotenstva, nebola som pre teba ten najlepší inkubátor, ale predrala si sa aj cez tie najväčšie riziká a najhoršie prognózy. Si niečím zvláštna. Výnimočná. A dosť bolo Filomény! Si Viktória. Naše víťazné bábätko.
Viktória 1750 g, 40 cm
Fotogaléria
