Timotej
Naša cesta za bábätkom bola dlhá. Snažili sme sa dva roky a bez úspechu. Zhruba po roku som zmenila gynekológa, lebo moja pôvodná gynekologička mi povedala, že je ešte čas to riešiť. No keďže sme nepatrili do kategórie budúcich rodičov pod 30 rokov, tak sa mi nechcelo čakať a zmenila som gynekológa. Ten samozrejme začal situáciu hneď riešiť. Najskôr partner absolvoval spermiogram, ktorý bol v poriadku, takže som prišla na rad ja. Vyšetrenia od výmyslu sveta, sledovanie ovulácie, hormónov v krvi, ultrazvuky, vyšetrenie štítnej žľazy a už ani neviem čoho všetkého. Nakoniec som ešte absolvovala diagnostickú laparoskopiu. Všetko bolo samozrejme v poriadku. A tak sme boli odoslaní do Centra asistovanej reprodukcie. Tam, keďže sme mali všetky vyšetrenia, urobili už len kontrolné odbery a hneď nám naplánovali hormonálnu stimuláciu a insemináciu. Ten dátum si pamätám dodnes: 4.12.2008. Dňa 18.12. sme išli ráno na krv a poobede sme mali volať kvôli výsledkom. Neuveriteľné – vyšlo to hneď na prvý krát.
Z gynekologického hľadiska bolo všetko v poriadku. Od začiatku som však mala problémy s tlakom, keďže som sa na vysoký tlak liečila aj pred tehotenstvom. Na konci druhého mesiaca som išla k internistke na kontrolu a tam sa tieto problémyzačali. V podstate mi tlak stále stúpal a internistka mi pridávala lieky. Do nemocnice som išla s trojkombináciou liekov a napriek tomu vysokým tlakom. Nakoniec som skončila v nemocnici v Bratislave na Antolskej ulici a hneď v ten deň (resp. noc) mi robili akútnu sekciu – diagnóza: ťažká preeklampsia.
Malý sa narodil v 28+5tt. Pôrodná váha bola 900g, no po pôrode schudol na 760g. Stihli mi pichnúť len jednu injekciu na dozrievanie pľúc, takže Timko po narodení nedýchal. Oživovali ho, zaintubovali a previezli na JIS-ku. Apgar skóre po narodení mal 3, po 10.minúte 7. Partner ho videl hneď po narodení, keď ho prevážali v inkubátore na JIS-ku. Opísal mi to asi takto: „Sedkal si na takom lehátku ako od mobilného telefónu, na hlavičke mal štrikovanú čapičku a na nožičkách štrikované ponožky.“ Ja som ho prvýkrát videla až po skoro dvoch dňoch, keďže som bola po spinálnejanestézii. Timko od začiatku statočne bojoval. Kým som nemohla ísť za ním, tak makaždý deň (niekedy aj dvakrát) prišla pozrieť pani doktorka Molnárová, ktorá ho mala na starosti. Informovala ma o jeho zdravotnom stave a ako sa mu darí. Na tretí deň po pôrode mi prišla povedať, že Timko v noci začal krvácať po vpichoch do bruška, ale že sa im to podarilo zastaviť a od začiatku mu boli podávané antibiotiká. Takže so sestričkou ho v noci zachraňovali a my sme im za to doteraz nesmierne vďační. Potom ho našťastie už infekcie obchádzali. Postupne ho odintubovali, napojili na kyslíkovú masku, potom len na kyslíkovú kanylu, až ho nakoniec odpojili úplne. Postupne začal prijímať mliečko a nemal problém ani s kakaním, ani s cikaním. Začal pekne priberať. Navštevovať som ho mohla kedykoľvek, tak som za ním chodila 2-3 krát denne. Keď ma pustili domov, chodili sme za ním každý druhý deň, keďže bývame 70 km od Bratislavy. Ale nikdy nebol problém, vždy nás k nemu pustili aj o siedmej večer.
Po piatich týždňoch ho previezli na Kramáre na operáciu očí – mal retinopatiu 2. stupňa. Operácia dopadla dobre, Timko celkovú anestéziu zvládol bez problémov a po týždni ho previezli späť na Antolskú, ale už na oddelenie rizikových novorodencov. Tam si ešte pobudol chvíľu v inkubátore, pretože si nevedel udržať teplotu, potom bol na vyhrievanej podložke, až nakoniec skončil ako bábätko v postieľke s monitorom dychu. Občas sme ho ešte našli pripojeného na kyslík, ale pani doktorky povedali, že na to má ešte nárok. Absolvoval dve transfúzie krvikvôli horším výsledkom, prekonal ešte jednu infekciu, ale inak sa mu darilo celkom dobre. Mliečko dlhú dobu prijímal cez sondu, lebo papanie z fľaše ho dosť vyčerpávalo. Dňa 18. augusta mi zavolali, že môžem prísť k nemu. Sestričky nás naučili podávať lieky, aj ako sa starať o takéto krehučké stvorenia.
S Timkom sme z Antolskej odchádzali ešte na Kramáre, kde mal naplánovanú operáciu obojstranných hernií. To sa troškuskomplikovalo, lebo dostal zápal pľúc, ale aj to sme nakoniec prekonali a konečne sme sa dostali v septembri domov. Po desiatich dňoch sme boli objednaní na pľúcne do Podunajských Biskupíc. No tam sme zostali týždeň v nemocnici, lebo nám tam naordinovali oxigenoterapiu. Takže sme odchádzali domov sanitkou a s tým, že nás doma čaká kyslíkový prístroj a 18m hadička s kanylou do nošteka. Nevedeli sme si to predstaviť, ale nakoniec sme si zvykli a aj túto etapu sme zvládli. V tom čase sme často absolvovali kontroly v Bratislave a v Nitre a všade sme chodili sanitkou kvôli kyslíku. Kyslíka sme sa zbavili zhruba po pol roku. Samozrejme pravidelne sme chodili na kontroly: neurológia, pľúcne (od jesene sme chodili každý mesiac na Synagis), ušné, kardiologické, rehabilitácia. Cvičili sme Vojtovu metódu trikrát denne zhruba do jedného roka, robila som mu masáže celého telíčka, snažili sme sa ho stimulovať hračkami, aby sa otáčal, dvíhal hlavičku a pod. Ale Timko bol veľmi šikovný chalan. A vlastne stále je. Chodiť začal sám v 14. mesiacoch korigovaného veku. Rozprávať začal síce až v dvoch rokoch, ale teraz si to vynahradzuje, lebo ústa sa mu nezastavia. Svojich rovesníkov dobehol v dvoch rokoch.
Jediné, s čím máme trošku problém, sú očká. Od jedného roka nosil okuliare a začali sme prelepovať pravé (zdravé) očko na celý deň, aby namáhal slabšie očko. Po pol roku nám odporučila pani doktorka šošovky, kvôli veľkému rozdielu v dioptriách medzi pravým a ľavým očkom. Najskôr sme si nevedeli predstaviť, ako ich budeme vkladať, ale skutočne všetko sa dá naučiť. Teraz je to už hračka. Aj Timko ich bez problémov znáša. Očko prelepujeme už len na 2-3 hodinky denne. Každého pol roka chodíme na kontrolu, takže možno nabudúce sa okluzoru už zbavíme úplne.
Teraz má Timko tri roky a od septembra začal chodiť do škôlky. Je z neho zdravý veselý a neskutočne urozprávaný chalan. V troch rokoch sme absolvovali CT pľúc, ktorého výsledok nás potešil – nález primeraný veku dieťaťa. Z rizikovej poradne nás už vyradili, na neurológiu a pľúcne sa chodíme ukázať raz do roka. Jediné, kde pravidelne chodíme, je očné na Kramároch. Náš chrúst sa zaradil medzi svojich rovesníkov a človek by nepovedal, že sa narodil predčasne.
Vďaka pani doktorkám a sestričkám z JIS a Rizikových novorodencov v nemocnici na Antolskej tieto krehké bábätká dostávajú šancu na život. Dostáva sa im neskutočný odborný a ľudský prístup. A nielen im, ale aj nám rodičom, ktorí v čase, keď ani nevieme, čo sa vlastne deje a sme zmätení, sa stretáme s priateľským, ľudským a trpezlivým prístupom. Patrí im za to všetkým velikánskavďaka.
Mimochodom, momentálne čakáme druhé bábätko, takže Timko bude mať onedlho bračeka. Teraz akurát ležím na oddelení Rizikovej gravidity tu na Antolskej a sme v 35. týždni tehotenstva. Som tu už vyše dvoch mesiacov, pre podozrenie na preeklampsiu, ale tá sa zatiaľ našťastie nepotvrdila. Vyzerá to veľmi nádejne, že tentokrát sa nám narodí bábätko, s ktorým po pár dňoch opustíme brány nemocnice spolu.
