Jakubko
Môj príbeh sa začína asi ako všetky príbehy. Užívanie si tehotenstva, tešenie sa z každého pohybu v brušku. Tehotenstvo som nebrala ako žiadnu chorobu, aj naďalej som normálne chodila do práce a pravidelne navštevovala svojho gynekológa. Na poslednej gynekologickej prehliadke môj gynekológ skonštatoval, že asi veľa chodím, bábätko je príliš nízko, tak mi odporúča zostať doma a oddychovať. Nasledujúci deň bol môj posledný deň v práci, kde som sa rozlúčila so svojimi kolegyňami a tešila sa na príjemné oddychovanie a chystanie výbavičky. Mala som toľko plánov...
Len päť dní potom som na toalete cítila zvýšené močenie. Nejak sa mi to nezdalo, tak som zavolala manželovi a zdôverila sa mu so svojimi pocitmi. Manžel ma upokojil, aby som zbytočne nestresovala. Chlap :-). Tak som si ľahla a oddychovala pri televízii. Za nejakú chvíľu, keď som sa postavila, mi bolo všetko jasné. Plodová voda mi tiekla po nohách. To som už s plačom volala manželovi, ktorý sa hneď rútil domov z práce. Ja som sa osprchovala a dobalila si tašku do nemocnice. Keď už bol manžel doma, prišla aj rýchla zdravotná pomoc a odviezli ma do nemocnice. Pri vyšetrení bol potvrdený odtok plodovej vody. Pichli mi prvú injekciu (kortikoidy) na dozretie Jakubkových pľúc, po ktorej mi šialene bilo srdce. Kontrakcie som necítila žiadne, no dostávala som infúziu na ich zastavenie. Bol práve utorok poobede a pani doktorka mi povedala, že pravdepodobne porodím v sobotu, pretože na dozretie pľúc sú potrebné štyri injekcie. Sobota? Zdala sa mi to strašne krátka doba. Na pôrod som nebola ešte vôbec pripravená. To som však ešte netušila, že porodím už o pár hodín.Všetko sa zbehlo veľmi rýchlo. Napriek infúzii som dostala kontrakcie, ktoré sa stále stupňovali. Všetci však očakávali, že infúzia zaberie a kontrakcie ustanú. Sestra pri nočnom meraní oziev povedala, že bábätko má ešte čas a ja mám spať. Ale dá sa to? Kontrakcie som mala pravidelne každých päť minút. Bola som nútená privolať zdravotnú sestru, ktorá konečne zavolala službukonajúcu lekárku. Po vyšetrení zistila, že som otvorená na sedem prstov a môžeme ísť na pôrodnú sálu. Boli tri hodiny ráno, tak som rýchlo zavolala manželovi, ktorý prišiel a bol mi veľkou oporou pri predýchavaní kontrakcií. Spätne mi hovoril, že každým telefonátom z nemocnice tušil, že to príde, pretože bolesti sa stále stupňovali.
Presne o 5:20 v 30. týždni tehotenstva sa narodil náš synček Jakubko s mierami 42 cm a 1700 gramov. Apgar skóre mal v prvej minúte päť a v desiatej osem. Dokonca sme ho počuli aj zaplakať. Bolo to krásne.Vidieť sme ho však nevideli, pretože bol okamžite prevezený v inkubátore na JIRS. Manžel sa bol hneď ráno o ôsmej na neho pozrieť. Keď mi hovoril, že má na hlavičke žltú čiapočku a žlté ponožtičky, predstavovala som si ho ako najkrajšie bábätko na svete. Po pár hodinách prišla za mnou aj Jakubkova ošetrujúca pani doktorka, ktorá ma informovala o tom, že Jakubko má problémy s tlakom, ktorý sa snažia stabilizovať, menšie problémy s dýchaním a množstvo modrín, ktoré mal pri pôrode. Dúfali sme, že to jeho maličká pečeň vstrebe bez nejakých väčších problémov. Poobede sme sa na Jakubka boli pozrieť spoločne. Vtedy mi prišlo zvláštne, že si musím dezinfikovať ruky a obliecť si plášť. Keď som uvidela nášho maličkého synčeka v inkubátore, zmocnil sa ma obrovský strach o jeho život a zdravie, slzy sa mi kotúľali po tvári a nedali sa nijak zastaviť. Nevedela som si predstaviť, ako to maličké stvorenie môže zabojovať, ale dnes už viem, že tieto detičky sú veľkí bojovníci a nevzdávajú sa ľahko.
Každá moja myšlienka patrila Jakubkovi. Bola som smutná, že nemôžeme byť spolu tak, ako ostatné mamičky so svojimi bábätkami v nemocnici. Mojou najväčšou prioritou bolo odsať pre Jakubka mliečko, vzácne kolostrum. Už na druhý deň som hrdo cez celú chodbu niesla v skúmavke tieto vzácne kvapky. Odsávačka sa stala mojou jedinou spoločníčkou v tých dlhých chvíľach v nemocnici, no aspoň som bola blízko k svojmu dieťatku. Na tretí deň sa u Jakubka zhoršilo dýchanie, zostal byť závislý na kyslíku, čo ma veľmi znepokojilo. Dovtedy som si nechcela pripustiť, že by sa mohlo niečo zhoršiť, verila som len v zlepšovanie sa jeho zdravotného stavu. Preto mi bolo veľmi ťažko. Nedalo sa neplakať. Napriek tomu, že som z nemocnice chcela čo najskôr odísť, keď prišla tá chvíľa, bolo to strašné. Strašné odísť z pôrodnice domov bez bábätka. Za Jakubkom som chodila pravidelne dvakrát do dňa a nosila mu čerstvé mliečko, ktoré začal tolerovať po týždni. Jakubkov stav na JIRS sa zlepšoval, preto sme si mohli vyskúšať klokankovanie. Bol to úžasný pocit, cítiť jeho malé telíčko na svojom tele. Nežne som ho hladkala a cítila som, že mu je to príjemné. Hneď na druhý deň bol Jakubko vďaka zlepšujúcemu sa zdravotnému stavu preložený na JIS. Tak vtedy som plakala od šťastia. Vedela som, že z najhoršieho je už vonku. Na JIS som si mohla svoje dieťatko vybrať z inkubátora, prebaliť a klokankovať. Klokankovanie sa stalo našou obľúbenou činnosťou. S manželom sme mali radosť z každého jeho pribratého gramu a úspechu. Jakubko mal v nošteku sondičku, pretože mal problémy s papaním. Neustále sa zadýchaval, čím mu klesala saturácia na monitore. Ale nevzdávala som sa, prikladala som si ho pri každej návšteve. Niekedy úspešne, inokedy nie. Nakoľko Jakubko pekne prosperoval, bola som prijatá k nemu na oddelenie, kde som sa už učila ako sa o také malé dieťatko starať. Dojčenie nám však veľmi nešlo, v tej chvíli som sa však tešila, keď sa napapal z fľaše. Spapať 50 ml mu trvalo neuveriteľných 45 minút. Bola som šťastná, že som ho však mala pri sebe. Presne na manželove narodeniny, prišiel náš veľký deň D. Jakubka sme si mohli konečne odniesť domov. Vtedy už mal 2040 gramov.
Odvtedy s Jakubkom navštevujeme pravidelne rôzne vyšetrenia, ktoré zatiaľ dopadli všetky na výbornú. Teraz má krásne 2 roky a tešíme sa z každého jeho úsmevu a pokroku. Dojčený bol 20 mesiacov. Každý deň je pre nás najkrajším, pretože Jakubko je naše slniečko a robí nám len a len radosť.
Želám všetkým rodičom predčasniatok veľa krásnych chvíľ so svojimi detičkami, pretože len deti nám dokážu dať najviac radosti a šťastia v našich životoch.
