Noel
Toto je príbeh zrodu veľkej lásky. Príbeh o tom, ako ochota, ústretovosť a predovšetkým ľudskosť lekárov dokáže takpovediac zázraky. O tom, ako málo stačí a nepríjemná operácia sa zmení v nádherný a nezabudnuteľný okamih, kedy sa sny stávajú skutočnosťou.
Hlavnými hrdinami v tomto prípade boli Doc. MUDr. Miroslav Korbeľ, CSc, Mgr. Ľubica Kaiserová, Doc. MUDr. Darina Chovancová, CSc, spolu s tímom zdravotníkov na novorodeneckej klinike v Nemocnici sv. Cyrila a Metoda v Bratislave, ktorým by som sa aj touto cestou rada z celého srdca poďakovala za ich ľudskosť, vysokú mieru odbornosti a v neposlednom rade za ochotu a odhodlanie podstúpiť s nami tento nádherný „experiment“...a taktiež za nášho syna Noela, ktorého príchod na svet bol vďaka nim tak nádherný.
Dnes, keď píšem tieto riadky, je to už päť dní, čo sme prišli s Noelom z pôrodnice. Päť dní života s našou v poradí treťou láskou – prvým synom. Naše dve dievčatá prišli na svet sekciou(zo zdravotných dôvodov) a tak som veľmi dobre vedela, že ani tentoraz ma táto nesmierne bolestivá, nepríjemná a náročná operácia neminie. Vedela som, čo ma čaká, no napriek tomu som niekde v kútiku duše tajne dúfala, že tentokrát by to mohlo byť iné, lepšie, príjemnejšie. A tak som pár dní pred pôrodom napísala Ľubke e-mail, v nádeji, že by mi mohla v tomto smere pomôcť. Aby som to upresnila, veľmi dobre som ako zdravotník vedela, ako to v nemocnici chodí, že mnohé veci – priania pacientov, sa zrealizovať naozaj nedajú a tak aj moje „pôrodné plány“, ak sa to dá tak nazvať, zostali len tichou túžbou o ktorej vedel len môj manžel a Ľubka. Neodvážila som sa totiž nikomu okrem nich s nimi zdôveriť.(Ako sa neskôr ukázalo, ani nebolo treba:-)). O čo išlo? V podstate len o dve veci. Veľmi som túžila mať pri sebe manžela počas prípravnej doby až po príchod na sálu a tiež som snívala o tom, že mi moje dieťa na malú chvíľu dajú do náručia hneď, ako sa narodí – ani jedna z týchto vecí sa mi pri predchádzajúcich pôrodoch nepodarila a tak som až pri Noelovom pôrode nadobudla pocit, že som bola naozaj aktívnou účastníčkou celého pôrodu. Zároveň sa z môjho vnútra vytratil akýsi pocit sklamania zo skutočnosti, že moje deti proste „prišli na svet“, akoby bez môjho pričinenia –všetky naše deti sa narodili cisárskym rezom. Niekto si môže povedať, že v podstate nešlo o žiadne výnimočné požiadavky, ale znalá pomerov v nemocnici viem, že išlo. O to viac, že náš syn sa vypýtal na svet o pár týždňov skôr, ako mal a teda v tomto prípade sa všetky riziká počas pôrodu znásobujú, nehovoriac o tom, že išlo už o tretiu sekciu.
Ráno v deň plánovanej operácie sme spolu s manželom ešte stihli „vybehnúť“ na šestku - na oddelenie patologických novorodencov - za Ľubkou a povzbudení jej slovami sme už o čosi pokojnejšie odkráčali na pôrodnicu. Vedomie, že táto výnimočná žena bude pri nás v prvých chvíľach Noelovho života bolo pre nás s manželom v tej chvíli nesmierne povzbudivé a upokojujúce. Na pôrodnici nám dvere otvoril pán doc. Korbeľ so slovami : „Nech sa páči, poďte ďalej.“ A sny sa začali plniť. Manžel je stále pri mne a ja už som v „prípravovni“. Absolvujeme základné „papierovačky“, monitor a v krátkom čase ma už vezú na sálu. Manželova prítomnosť pre mňa veľa znamenala – boli sme celý čas spolu, nikomu neprekážalo, že tam bol, všetci okolo nás boli veľmi milí a pokojní a presne to sme potrebovali, obaja, teda všetci traja:-). Ani som sa veľmi nestihla spamätať a už som ležala na operačnom stole, odovzdaná, pripravená – ako sa len dalo. Operácia začala a ja som už netrpezlivo čakala kedy mi niektorá zo sestričiek povie tú zázračnú vetu: „Mamička pozrite sa hore“ – a ja uvidím aspoň na malý okamih svojho čerstvonarodeného syna. Minúty ubiehali, atmosféra na sále bola veľmi príjemná, v rámci možností. Celý čas sme so sestričkami komunikovali a ja som tak nemala čas myslieť na to, aký veľký mám strach. V tom prichádza ku mne žena(predstavila sa ako Chovancová) a pýta sa, či mi môžu priložiť bábätko. V prvej chvíli som veľmi nepochopila otázku, nakoľko som ešte nedostala žiadnu informáciu, že by sa bábätko už narodilo a nepočula som ani detský plač. Ale odpovedala som veľmi intuitívne a hlavne veľmi rýchlo a jasne: „Áno.“ A v tom mi pani Doc. Chovancová, podáva môjho nádherného syna. Maličkého čerstvo narodeného - môjho Noela. O pocitoch v tej chvíli sa hovorí naozaj len veľmi ťažko, no s istotou môžem vyhlásiť, že na ten moment nezabudnem do konca svojho života. Držala som ho v náručí pevne, ako sa to jednou rukou len dá a neprestala som ho bozkávať. Bol veľmi pokojný, ticho mi ležal na hrudi a ja som ešte stále celkom nechápala celú túto situáciu, celý tento príbeh. Môj vysnívaný plán, ktorého hlavnou hrdinkou som sa práve stala. Pani docentka je celý čas s nami a sleduje ako sa bábätku darí. Čas mi ubieha nesmierne rýchlo, ale ja sa snažím užívať a zapamätať si každú sekundu s mojou novou láskou. „Dáme bábätko na prsník,“ ďalšia inštrukcia z úst pani docentky. A tak mám svojho syna stále pri sebe. Dlho. A snáď už navždy. Hlavou mi beží veľa myšlienok, no jedna dominuje - keby tu bol môj manžel s nami a tiež ho mohol držať, cítiť, milovať. A v tom mi zrak padol na miestnosť vedľa operačnej sály, kde už sa po jednom „trúsili“ všetci naši najbližší – na čele s mojím milovaným manželom- netrpezlivým oteckom. Kývame si a ja prosím pani docentku nech Noela zanesie manželovi. Môj syn putuje k svojmu otcovi a ja som nesmierne šťastná, plná radosti, emócií, lásky, spokojnosti.
Operácia pokračuje a ja už nemyslím na nič len na môjho nádherného syna. Napriek dlhému priebehu celého zákroku sa blížime k záveru, k záveru so šťastným koncom. Odvážajú ma na izbu, stále myslím na Noela, kde teraz asi je a čo robí a kedy mi ho opäť prinesú. A v tú chvíľu prichádza môj manžel aj s našim milovaným synom a ja ich mám pri sebe, oboch, moje lásky. Pocit spokojnosti sa ešte znásobil, keď som sa dozvedela, že priamo z operačnej sály náš syn putoval na hruď môjho manžela a prvé chvíle si užívali spolu až doteraz, kým ma nepriviezli na izbu – neuveriteľné, neuveriteľne nádherné. A od tej chvíle sme už stále spolu, manžel zostáva v nemocnici s nami aj počas noci a tak si užívame prvé chvíle – pre mňa po fyzickej stránke tak nesmierne bolestné – spolu.
Tímu lekárov a sestier sa podarilo niečo výnimočné, podarilo sa im premeniť náročnú operáciu na splnený sen.
A preto ĎAKUJEM.
V prvom rade Ľubke – Mgr. Ľubici Kaiserovej – staničnej sestre z oddelenia patologických novorodencov. Výnimočnej žene, ktorej vďačím za to, že toto všetko zorganizovala(nikto iný o mojich plánoch totiž netušilJ), že vďaka nej sa „všetko dalo“ a všetko bolo možnéJ.
Pánovi Doc.MUDr.Miroslavovi Korbeľovi,CSc, ktorý ma sprevádzal a monitoroval počas celého tehotenstva, bol mi vždy nápomocný a ochotný odborne poradiť a ktorý svojou profesionalitou a stoickým pokojom zabezpečil absolútne hladký priebeh celého zákroku. Bez jeho ochoty a spolupráce by priloženie Noela hneď po narodení nebolo možné zrealizovať a samozrejme jemu patrí tá najväčšia vďaka za to, že pomohol nášmu synovi na svet a bol ochotný akceptovať a odborne zastrešiť moje tehotenstvo aj napriek dvom predchádzajúcim sekciám a všetkým rizikám, ktoré z toho plynú.
Pani Doc. MUDr. Darine Chovancovej, CSc, ktorá bola počas operácie pri nás a celý „experiment“ zrealizovala. Ktorá mi umožnila prežívať s mojím synom Noelom prvé spoločné chvíle a ktorá „spracovala“ aj môjho jemne vystrašeného manžela a umožnila mu zažiť bonding doslova na vlastnej kožiJ, čo teda rozhodne nieje v takýchto prípadoch bežné a štandardné a ktorá sa o nás zaujímala aj počas pobytu v nemocnici.
Ďakujem vám všetkým, aj tým, ktorých som tu nespomenula a tiež boli súčasťou nášho krásneho pôrodného príbehu. Vaše povolanie – zdravotníkov – je nesmierne krásne, no zároveň veľmi náročné a ja som vám z celého srdca vďačná za všetko, čo pre svojich pacientov denne robíte. Vážim si každého jedného z vás a želám vám do ďalších rokov práce hlavne veľa trpezlivosti, sily, odhodlania a entuziazmu.
Verím, že tento príbeh si prečíta čo najviac žien, mamičiek, predovšetkým tých, ktorým nebolo dopriate porodiť dieťa tak, ako je to prirodzené - aby neprestali veriť, že sa to DÁ AJ INAK :).