Elenka

• 23.11.2021

Tretiu júnovú nedeľu sa upriamuje naša pozornosť na naše „silnejšie polovičky“, oteckov našich ratolestí, kedy im prejavujeme úctu a ďakujeme im za všetko, čo pre naše rodiny robia a čo pre nás znamenajú. V rodinách predčasne narodených detí sa však úloha otca pretavuje do náročnej a dôležitej podoby – musí byť oporným pilierom celej rodiny, najdôležitejšou podporou mamy svojho bábätka a veľkou istotou najmä pre to malinké a krehké stvorenie, ktoré sa na svet vypýtalo skôr, ako na to bolo pripravené. Pri tejto príležitosti prinášame príbeh malej hrdinky vyrozprávaný slovami jej hrdého ocina.

Otecko Maroš o jeho bojovníčke Elenke

Malinká Elenka sa narodila ako bábätko do dlane, no s obrovskou chuťou žiť. Na svet sa vypýtala v 25. týždni tehotenstva s váhou 530 gramov. Tehotenstvo bolo veľmi rizikové, keďže Elenkini rodičia už o jedno dieťatko vo vysokom štádiu tehotenstva prišli. Okolnosti pôrodu poznačili viaceré komplikácie, no spoločný boj začal jej narodením. „Keď sme ju prvýkrát uvideli, nezmohli sme sa na slovo. Boli sme v šoku, ako také malé drobátko môže zvládnuť tú veľkú úlohu, ktorá ho čaká. Nikto nám nedával veľké nádeje, ale chytali sme sa „slamiek“, povzbudivých viet, ktoré sme započuli – že dievčatká bývajú väčšie bojovníčky, že na váhe až tak veľmi nezáleží a že lekári dokázali zachrániť už aj menšie detičky. Že to záleží od bábätka, ako veľmi zabojuje. A ona zabojovala ako malá tigrica,“ opisuje prvé chvíle po príchode na svet svojej dcérky otec Maroš.

Na začiatku si rodičia hneď zakázali čítať niečo viac o dlhodobých prognózach. „Nezvládli by sme uniesť informácie, ktoré rôzne štúdie či stránky stroho konštatovali. Naučili sme sa sústreďovať sa na prítomnosť – na to, ako sa má naša dcérka v danej chvíli, pretože, ako nám všetci zdôrazňovali, to jediné nám vedeli povedať. Nie to, ako sa bude mať zajtra alebo o mesiac, alebo či bude ešte žiť. Pri inkubátoriku sme striehli na každé otvorenie očka, na každé vystretie ručičky a jej malinkatých prštekov. Oslavovali sme každý mililitrík stolerovaného mliečka a každú stolicu, pretože sa jej naštartovalo trávenie. Najviac sme sa však tešili zo správ, ktoré vlastne neoznamovali nič nové – pretože to znamenalo, že je stabilná a žiadna nová hrozba nepribudla. Nič viac sme ani v tej chvíli nechceli.“

Pomohlo im nastavenie mysle a dosahovanie míľnikov

Rodičia brali všetko, vrátane infúzií, transfúzií, intubácie či liekov, ako daň za to, že lekári im dcérku zachraňujú a navyše si uvedomovali, že je to u takýchto predčasniatok celkom bežné. Podľa slov čerstvého otecka to bolo nastavenie, ktoré im pomohlo zvládnuť ťažký začiatok, aj keď otvorene priznáva, že sa veľmi trápili, keď sa stav ich dcérky dočasne zhoršoval, alebo keď musela podstúpiť operačný zákrok. Verili však doktorom a, predovšetkým, verili svojej dcérke.

Obrovskú radosť pocítili, keď dcérka postupne dosahovala určité míľniky. „Jedného dňa sme ju našli odintubovanú. Mamička iba videla vypnuté prístroje a v tom strese si nestihla ani uvedomiť, že je to vlastne skvelá správa,“ spomína si s úsmevom ocko Maroš. Následne to bol diplom, že Elenka dosiahla magickú hranicu jedného kilogramu. „To bola naša dcérka už dvojnásobná. Ďalšou veľkou chvíľou bolo, keď sa jej podarilo zbaviť sa aj pomocných okuliarikov na dýchanie, keď už nepotrebovala ani rozptylovaný kyslík do inkubátorika. Keď ju po vyše dva a pol mesiaci mala maminka prvýkrát na hrudi a neskôr, keď sa prisala na prsník. Keď už konečne nebola v inkubátoriku, ale v postieľke. Keď dorástla do plienočky veľkosti XS a dokonca, keď dostala prvé oblečenie. Nič z toho nebola pre nás samozrejmosť, preto sme si tieto momenty vážili a iba potichučku dúfali, že to pôjde už len dobrým smerom,“ hovorí o významných chvíľach v živote predčasne narodeného bábätka hrdý tato.

Pocity otca predčasniatka

Príchod predčasne narodeného dieťatka sa spája s inými pocitmi, ako v prípade rodičov detí narodených v termíne. Je to strach, neistota, odlúčenie... Ako aj v prípade Elenkiných rodičov. „Prvým pocitom bol neuveriteľný strach – o manželku aj o dcérku, a tiež aj šok, keďže sa Elenka narodila o viac ako tri mesiace skôr. Keď mi manželka pár hodín po pôrode zavolala, že je v poriadku, som sa bál už len o maličkú a strach bola jediná emócia, ktorú som pociťoval denne, každú jednu sekundu,“ hovorí Maroš, ktorý svoju dcérku videl až na druhý deň po pôrode. Pohľad na svoju dcérku otca zmohol. „Spočiatku som videl všetko čierno. Ale naša dcérka mi ukázala, aká je hrdinka, bojovníčka, a že má chuť žiť. Po prvom týždni som začal veriť, že to môže dopadnúť aj dobre,“ dodáva povzbudivo.

Do srdca Elenkinho otca sa však hlbokými odtlačkami zapísali chvíle, ako napríklad prvé klokankovanie. „Bol to úžasný pocit, cítiť ju konečne na sebe. Hoci bola otlačená z chĺpkov na mojej hrudi, ale nevyzerala, že by jej to vadilo, naopak, veľmi si to užívala. Myslím, že kontakt rodičov s dieťatkom je veľmi dôležitý a mal by byť súčasťou starostlivosti o dieťa na neonatologických oddeleniach,“ zdôrazňuje.

Prvé týždne boli mimoriadne náročné nielen z pohľadu odlúčenia astrachu, ale aj zladenia pracovného života otca s tým, aby bol oporou jeho najcennejším – dcére Elenke a manželke Lucii. „Bolo veľmi ubíjajúce vidieť dcérku takú maličkú, bezbrannú, ako bojuje o život a nevedieť, či svoj boj vyhrá. Tu mi veľmi pomohla manželka a to, že sme sa mohli pri návštevách dcérky striedať, a teda každý druhý deň naberať sily na to, aby sme túto situáciu zvládli a mohli byť pri nej silní. Počas návštevy som sa snažil dcérku zakaždým povzbudiť, chváliť ju za to, ako úžasne bojuje, ako veľa papá, keď začala tolerovať prvý mililitrík mliečka, rozprávať jej, že je siláčka po mame a ako ju veľmi obaja ľúbime. Neuveriteľne som sa snažil užiť si každú spoločnú chvíľku s dcérkou a nikdy nezabudnem na to, ako som sa jej mohol prvýkrát dotknúť, pohladiť ju,“ opisuje svoju podporu malej bojovníčke.

Dlhé mesiace odlúčenia im pomáha prekonávať láska

Otec predčasne narodeného dieťatka sa v okamihu stáva silnou oporou nielen svojmu bábätku, ale aj jeho mame. Na druhej strane si musí naďalej plniť svoje pracovné povinnosti a často suplovať aj tie domáce. Ocino Maroš to musel rovnako všetko skĺbiť – dochádzanie do práce a prácu samotnú, návštevy v nemocnici, voziť manželku Luciu do nemocnice a ešte sa dávať každé tri dni otestovať na Covid-19, keďže v dôsledku pandémie bola situácia stále prísna. „Počas tohto obdobia som sa snažil byť pre manželku psychickou oporou, prvé dva týždne po pôrode som bol s ňou doma a potom som nastúpil do práce. Často sme si doobeda písali a volali, ubezpečovali sme sa navzájom, že máme šancu na to, aby naše dievčatko prežilo,“ rozpráva o náročnom období Maroš. Keďže pracuje na zmeny, každý druhý týždeň dcérku nevidel, čo bolo náročné pre oboch rodičov. Celý nárok podporovať dcérku a byť pri nej silnou tak bol na mame Lucii, rovnako ako prijímanie dobrých aj zlých správ.

„Neskôr našu dcérku preložili do vzdialenejšej nemocnice, kedy nám najviac dalo zabrať denné dochádzanie, nosenie mliečka a skĺbiť to s prácou a dodržiavaním protipandemických opatrení aj vzhľadom na otváracie hodiny testovacích centier a podobne. Najazdili sme už niekoľkotisíc kilometrov, prenajali si byt v cudzom meste, denne som trávil skoro šesť hodín za volantom, aby som stihol ísť do práce, za manželkou, za dcérkou a späť. Ale všetko to stojí za to,“ dodáva s nádejou a odvahou bojovať o rodinné šťastie Maroš, ktorému bola najväčšou oporou v ťažkých chvíľach práve manželka Lucia, s ktorou si navzájom snažili dodať si silu, ako aj jeho mama a zvyšok rodiny.

V týchto dňoch sa malá Elenka nachádza ešte v nemocnici. Jej rodičia sa navzájom naďalej intenzívne podporujú, hoc aj len telefonicky. „Keďže sa dcérka nachádza v inom meste, tak sa manželka presťahovala za ňou, avšak ja kvôli práci nemôžem. Teda nie sme odlúčení len od dcérky, ale aj od seba navzájom a vidíme sa iba cez víkendy. Pevne však veríme, že príde ten deň, kedy budeme spolu doma celá rodinka,“ nádeja sa hrdý tatino.

Pocity silných mužov

Podľa slov Elenkinho otca bolo najnáročnejšie udržať si nádej vo chvíľach, kedy im ju veľa ľudí nedávalo a tiež nepodľahnúť depresii, najmä keď si Maroš prečítal niečo o diagnózach, s ktorými predčasniatka často bojujú. Uvedomiť si, že ich dcérka nemusí mať všetky diagnózy, ktoré odborné články popisujú, a dokonca, že nemusí mať žiadnu, prípadne, že z nich môže vyrásť. „A rovnako veriť lekárom, že dokážu zvládnuť aj veci, ktoré pre nás, rodičov, znejú príšerne – ako napríklad prasknuté pľúcko a podobne. Veľmi náročné bolo prenechať starostlivosť o našu dcérku na lekárov, uvedomiť si, že nevieme urobiť nič iné, iba prísť na návštevu, povedať dcérke, že ju ľúbime, že v ňu veríme a že to zvládne. Museli sme sa sústrediť na to, čo vieme ovplyvniť – i keď nebolo pre nás ľahké prijať to. Predovšetkým sa chceme poďakovať všetkým lekárom a sestričkám na neonatologických oddeleniach v Nových Zámkoch a v Martine, kde našej dcérke pomohli prekonať náročný štart do života, a kde sa o ňu s odhodlaním a láskou starali a starajú,“ hovorí.

O krok bližšie domov

A ako sa darí rodine v týchto dňoch? Po troch mesiacoch bola malá Elenka premiestnená z inkubátora do postieľky, je bez kyslíka, a to aj napriek tomu, že jej rodičia očakávali, že budú potrebovať jeho pomoc aj doma. „Naša dcérka ale dýcha úplne sama, krásne toleruje mliečko, miluje klokankovanie alebo teraz už pestovanie na rukách a dudlíkuje, akoby bola na nejakej súťaži. Má už dve kilečká – čo sa niekomu môžu zdať ako málo, ako drobné bábätko, ale pre nás je to neuveriteľne veľa. Predsa je už naša dcérka štvornásobná v porovnaní s tým, aká bola, keď sa narodila – a to nie je len tak. Pracujeme na tom, aby sme sa zbavili aj sondičky do bruška, aby sme dokázali vypiť plné dávky mliečka a udýchať to. Pevne veríme, že sa už čoskoro poberieme domov, ale dcérka má toľko času, koľko potrebuje. Keď sme vydržali ten neistý úvod, vydržíme už snáď všetko,“ znejú Marošove slová odhodlania zdolať všetky prekážky.

Teraz, keď sa už rodičia zapájajú do starostlivosti o svoju dcérku, sa snažia všetok voľný čas využiť na prípravu na Elenkin príchod domov. Zariaďujú posledné veci, ktoré rodine chýbajú a snažia sa zistiť si čo najviac o tom, ako sa starať o malé bábätko a o jeho špeciálne potreby, ktoré súvisia s predčasným pôrodom, ako je podávanie liekov a podobne. „Nevieme sa už dočkať, kedy budeme môcť mať dcérku doma a v našom v náručí, prvýkrát bez nemocničného plášťa a respirátora,“ hovorí Maroš s úsmevom.

Rodičia, držme si navzájom palce!

Otecko Maroš má pri príležitosti Dňa otcov odkaz všetkým statočným rodičom predčasne narodených detí, a to, aby boli silní, pretože v tom nie sú sami. „Ste v tom spolu s vašou manželkou alebo partnerkou a s celou rodinou, ktorá vám chce len a len pomôcť. Treba to brať deň po dni, nepozerať sa príliš dopredu, ale žiť v prítomnosti. A veriť, že bude len lepšie a lepšie. Veriť našim malým bojovníkom, že to zvládnu. Niekedy majú viac síl, ako ich rodičia a budete prekvapení, kde sa to v nich berie,“ odkazuje Elenkin ocko.

Rodine prajeme všetko dobré, veľa zdravia, rodinného šťastia a aby na nich za bránami nemocnice čakalo len to najlepšie a najkrajšie.

Za rozhovor ďakuje V. Kmetóny Gazdová