Lucka
Na začiatok musím uviesť krátky príbeh, ktorý predchádzal narodeniu našej Lucky. Po prvom pôrode som dostala náhle embóliu pľúc a trombózu žíl v ľavej nohe. Po relatívne komplikovanej počiatočnej liečbe som už po čase nebralalieky, pretože som mala ustálené výsledky. S manželom sme sa rozhodli mať ďalšie bábätko. Brala som na seba a dieťatko veľké riziko, uvedomovala som si to.Prekonzultovala som to preto aj so svojím hematológom, ktorý nemal vočitehotenstvu vážne pripomienky a podporoval nás v tom.
Napriek tomu som si od ostatných lekárov vypočula množstvo rečí, ktoré však neboli o podpore, ale
skôr o tom, ako si kopem jamu do hrobu, prežiť môže buď iba jedna, alebo ani jedna. Dostala som od gynekológa radu, aby som išla na potrat. Keď som bola v prvom trimestri tehotenstva, tak som musela náhle do nemocnice kvôli krvácaniu a tenistý lekár ma skoro zabil vetou: „Som Vám vravel, že to potratíte.”Našťastie sa nechcel so mnou zaoberať a poslal tam svojho kolegu. Dlho som vtedy plakala, až kým neprišiel ten jeho kolega a ten ma povzbudil. Proste sav živote stretnete s viacerými ľuďmi a viacerými názormi a postojmi k danému problému. K potratu nedošlo, prešlo to po zhruba 10 dňoch a to aj napriek tomu, že všetko bolo práve vtedy v živote kruté, lebo keď som bola v nemocnici skrvácaním, prišla som o sestru – autonehoda.
Je kruté, keď viete, že tak veľmi chcete dieťa a nemôžete sa ani poriadne vyplakať, lebo do Vás pchajú „oblbováky“ na ukľudnenie a nemôžete ísť ani na pohreb, čo s odstupom času bola možno aj jediná pozitívna vec pre mňa a moje dieťatko. Prešli ťažké dva mesiace azhruba v 5. mesiaci tehotenstva mi náhle jedno ráno odtiekla plodová voda. Začal kolobeh behania po nemocniciach. Nemocnica s už uvedeným lekárom, ktorý mi stále vravel o tom, že lepší by bol potrat, ma prijala, ale preposlali ma do Nových Zámkov s odôvodnením, že na takéto prípady nemajú vybavenie. Tam službukonajúci lekár prehlásil, že ma nemôže prijať a to ma ani nevyšetril, iba si prečítal chorobopis. Našťastie ma hneď objednal do Bratislavy a nadruhý deň ráno som išla sanitkou do Bratislavskej nemocnice v centre mesta (teraz už nefunguje). Tam po týždni spravili pre nás pozitívne rozhodnutie: poslali ma do nemocnice v Petržalke – Nemocnice sv. Cyrila a Metoda. Tam som bola až do 29. týždňa tehotenstva.
Zhodou okolností, ráno na moje narodeniny som dostala krásny darček - narodila sa nám Lucka. Mala 1400g a 29cm. Malý zázrak veľkosti papiera formátu A4. Drobulinká krásna a naša. Lekárka nás ale upozornila, že Lucka bude mať zdravotné komplikácie. Miešali a vo mne pocity šťastia s pocitmi zo správ od lekárov o jej stave a upozornenia na komplikácie. Lucka mala vážne krvácanie na mozgu. Po zhruba mesiaci, kedy bola stále v inkubátore a my sme ju chodili s manželom denne navštevovať, vážne ochorela a šlo jej doslova o život. Stále bola pri nej sestrička a Lucka námnáhle modrala, prestávala dýchať, bolo ju potrebné máličko potriasť a otočiť a zase chvíľu sama dýchala a zase náhle prestala. Bolo to veľmi ťažké obdobie konca roka, kedy sa všetci tešia a my sme sao ňu báli.
Tie dnisaani nedajú opísať.Strach a strach a strach. Pani doktorka a sestričky však robili všetko, čo bolo v ich silách. Lucka dostala antibiotiká, transfúziu krvi a po nejakom čase bolo najhoršie za nami. Ďakujeme celému personálu za to, čo spravili pre našu Lucku. Keď sme si ju po zhruba 50 dňoch brali domov, tak to bola neopísateľná radosť. Ako však vieme všetci, ktorým sa narodili predčasne bábätká, prechádzali sme asi všetci rôznymi ťažkými obdobiami. U nás to bolo obdobie častých chorôb, zápaly priedušiek a uší. Do bazéna sme nemohli chodiť plávať, pretože bola permanentne na antibiotikách. Jeden druh smedobrali, dva-tri dni bolo dobre a potom nanovo vysoké teploty. Keď mala zhruba 10 mesiacov bola na tom tak zle, že nám predpísali injekčne Hydrocortison. Dá sa povedať, že odvtedy bola bez často opakujúcichsa chorôb a to až do nástupu do škôlky. V škôlke sa však choroby opakovali celú zimu v prvom ročníku a pani doktorka nám vybavila liečenie vo Vysokých Tatrách v Lučivnej. Po tomto pobyte sa obdobie častých chorôb v podstate skončilo. Keď sa Lucka učila
loziť mala asi 12 mesiacov. Lozila tak, že sa jej sem-tam podlomila ruka a spadla na hlavu, ľavá strana akoby nebola dostatočne vyvinutá. Zhruba v 16. mesiacoch sa sama naučila chodiť.
V piatich rokoch sme s ňou začali chodiť plávať v plaveckom klube, kde už plávala naša staršia dcéra. Bola najpomalšia, ale nám to nevadilo, trénerke sme vysvetlili, že je predčasne narodená a nech má s ňou trpezlivosť. Bola som šťastná, že sa naučila plávať a rozvíjala si tým svoje pohybové aktivity a hlavne koordináciu pohybu. Okrem týchto aktivít sme začali spolupracovať so sociálnou pedagogičkou p. Mészarosovou, ku ktorej sme chodili cvičiť pamäť a pohybovú terapiu. Veľmipekne jej ďakujeme za to, že sa nám toľko venovala. Skúsili sme všetko, čo nám okolie ponúkalo a myslím si, že každý by mal v živote pre seba a hlavne pre svoje dieťa skúsiť maximum toho, čo mu okolie a financie umožňujú.
Lucka má dnes už 12 rokov, posledné 4 roky sa venuje so zanietením koňom v blízkej poľnohospodárskej škole a venuje sa najmä voltížierstvu. Nie je síce najlepšia, ale nám a jej to vôbec nevadí. Postupne sa zlepšuje a onaaj my sme radi, že sa venuje niečomu pre seba samú. V týždni je 4 dni pri koňoch a vieme vtedy naisto, že nesedí za počítačom. Dokáže totiž za ním presedieť hodiny a stále tam niečo objavuje a hrá sa, asi ako každé dieťa. V škole máme status disgrafičky a
diskalkuličky, máme problém s písaním a počítaním, ale napriek tomu rada číta knižky, samozrejme o koňoch. Má špeciálny učebný režim schválený školou pre matematiku a jazyky, čo v podstate jej učitelia akceptujú a o niečo viacsa jej venujú. Okrem toho ale chodíme na doučovanie matematiky, slovenského a nemeckého jazyka.
Rada by som chcela Vám všetkým, ktorý už máte predčasne narodené detičky povedať, aby ste sa nevzdávali a snažili sa pozitívne myslieť. Vy musíte byť tí, ktorí ťahajú niť, musíte vyskúšať všetko, o čom si myslíte, že by Vášmu dieťatku mohlo pomôcť a byť čo najviac trpezliví - niektoré veci nepôjdu hneď a nie podľa lexikónov. Vyžaduje si to taktiež množstvo pozitívnej energie, ktorú treba odovzdať dieťatku – ono to vďačne prijme.
Viem to porovnať so staršou dcérou, s ňou sme nemali žiadne problémy a všetko napredovalo spontánne a akosi samo od seba. Veľa nám pomohla s Luckou a ako staršia sestra jej bola oporou. Teraz síce často počúvame sesterské hašterenie, ale vieme, že sa navzájom ľúbia.
