Som hrdý, že mám doma takého odvážneho bojovníka

• 20.06.2020

My mamy si na každý okamih od zistenia, že v nás rastie nový život, pamätáme detailne. Tie najväčšie míľniky sa však u mám predčasniatok následne líšia od mám donosených detičiek, keďže príchodom na svet predčasne narodeného bábätka sa začína už viac či menej iný príbeh materstva. Svoj príbeh však v sebe nesie aj každý otec bábätka narodeného ďaleko pred termínom. Je to práve on, kto ide svoje dieťa k inkubátoru pozrieť ako prvý, kto na druhej strane musí udržať chod domácnosti, ale aj vieru a nádej u svojej polovičky v najťažších chvíľach, hoc vo svojom vnútri možno veľakrát sám potrebuje povzbudenie. O tom, aké je to byť otcom predčasniatka, nám pri príležitosti Dňa otcov porozprával tato Majo.

Ďakujem, oci

Tretia júnová nedeľa je venovaná všetkým otcom a tak sa po májovom dni matiek upriamuje naša pozornosť na oteckov, kedy im prejavujeme našu úctu a poďakovanie za všetko, čo pre naše rodiny robia a čo pre nás znamenajú.

V našej purpurovej komunite zastávajú oteckovia mimoriadne náročnú a dôležitú úlohu. Otec predčasniatka totiž nedrží maminu pri pôrode za ruku, neberie si dieťatko hneď do svojho náručia a neodváža si ich po pár dňoch spoločne domov. Byť otcom predčasne narodeného dieťatka postaví muža v jedinom okamihu do role oporného piliera celej rodiny, často jedinej dôvernej emočnej podpory mamičky, ale aj do role veľkého rodiča a istoty pre to malinké stvorenie, ktoré sa vypýtalo na svet také krehké a bezbranné.

Aj chlapi prežívajú silné emócie

“ Ak by som mal opísať prvé pocity, tak to bol veľký strach - o manželku i našich synčekov,” opisuje prvé chvíle po pôrode Marián, ktorý sa stal otcom dvojičiek narodených v 27. týždni tehotenstva. “Naša cesta k dieťatku nebola vôbec jednoduchá a napriek tomu, že človek si už všeličím prešiel, nikto vás na to, čo nasleduje po predčasnom pôrode, nepripraví, ani vám nedá žiadne záruky,” približuje Marián osud rodičov, ktorí už jedno predčasniatko stratili a dva ďalšie pokusy skončili v 16. a 9. týždni.

“Pohľad na tie krehunké bábätká, ktoré sú veľké ako dlane, napichané hadičkami pri množstve pípajúcich prístrojov, nenechajú chladným ani toho najsilnejšieho chlapa,” spomína na svoju prvú návštevu po pôrode otec, ktorému sa narodili jednovaječné dvojičky Mário a Marko. Zároveň to, podľa jeho slov, bol aj ten najkrajší pocit vidieť svoje detičky - rovnaké, no zároveň tak odlišné a veriť, že príde deň, keď si ich odnesie oboch domov. “Nebol to však strach len o naše deti, ale aj o manželku, ktorá sa po 3-mesačnej hospitalizácii, na sklonku zlyhávania orgánov a celkového vysílenia, zotavovala po náročnom zákroku na inom oddelení,” hovorí Majo, ktorý s prvými fotkami a informáciami o zdravotnom stave detí šiel za manželkou, to boli totiž prvé chvíle po príchode na svet ich detí.

Sila, podpora, ale aj pranie, žehlenie či varenie

Z pohľadu chlapa však predčasne narodené dieťa nebolo len o podpore a opore, ale aj o fungovaní v jeho doterajšom pracovnom živote. “Očakávania na pracovný výkon sa nemenili napriek tomu, že človek nedokázal myslieť na nič iné, len na to, čo sa deje v nemocnici a každý deň sa ponáhľal na tú chvíľu pobudnúť pri inkubátore a prihovoriť sa svojmu bábätku, držiac za ruku jeho mamu s vierou, že všetko bude v poriadku,” opisuje Marián a zároveň si spomína na okamih, keď mu dispej mobilu ukázal volajúceho - manželka, “vtedy sa mi zakaždým zastavilo srdce dúfajúc, že obsahom telefonátu nebude nič zlé.”

“Stále to bolo o lavírovaní na tenkej hranici a keď sa už všetko zdalo, že najhoršie je za nami, prišli sme o Marka. Pocit straty sa nedá vyjadriť slovami, ale bojovať trebalo ďalej - kvôli žene, materskému mlieku a najmä kvôli malému Máriovi, ktorý ešte stále bojoval o svoje miesto na tomto svete,” pripomína si Marián ťažké chvíle straty jedného zo synov.

Každý deň mal podľa jeho slov ten istý scénar - práca, nákup, nabaliť veci z domu pre ženu, lebo zrazu je človek nútený naučiť sa aj variť, prať a cesta do “susedného” mesta s pericentrom, kde bol hospitalizovaný Mário s maminou. Tato Majo nevynechal ani jeden deň, aby mohol navštíviť manželku a synčeka, stále to musel byť on, ktorý si v každom momente musel zachovať rozvážnosť a chladnú hlavu.

Chvíle, ktoré “chytia” za srdce

V jeho spomienkach je viacero zlomových okamihov trojmesačného “pobytu” jeho najcennejších osôb v nemocnici. “Jeden z najsilnejších momentov bolo, keď som sa mohol dotknúť svojho synčeka a tá malinká krehunká rúčka mi zovrela velikánsky prst. Tiež po takmer dvoch mesiacoch mi ho sestričky dali do náručia a cez sondu sme ho s manželkou mohli nakŕmiť, to bola chvíľa, kedy som takmer nedýchal a srdce mi od šťastia bilo tak, že som sa mohol ísť hneď prezliecť do náhradného trička, keďže to pôvodné sa dalo žmýkať,” opisuje s úsmevom tato chvíľu, kedy mal prvýkrát v objatí svojho synčeka.

Po dlhých týždňoch a mesiacoch hospitalizácie na JIRS a po následnej operácii očí v Bratislave to malý Mário vybojoval. Otecka Maja tak čakala náročná úloha pripraviť doma všetko na príchod manželky, ktorá nebola doma takmer pol roka a ich jediného malinkého bábätka. “Cesta domov bola tá najlepšia cesta z nemocnice, akú som za ten polrok každý deň absolvoval,” pousmial sa Marián a dodal, že zrazu sa doma ocitli s dieťatkom sami, bez pomoci a “asistencie” sestričiek z oddelenia. “Bola to veľká zodpovednosť, ale aj príjemný stres nastaviť si vlastný harmonogram dňa, zladiť kŕmenie, podávanie liekov, cvičenie, prechádzky či kúpanie, ktoré som si ja osobne mimoriadne obľúbil.”

Prvý rok bol náročný

Otecko Marián spomína aj na náročnosť prvého roku s predčasniatkom, kedy sa domáci kalendár plnil pravidelnými termínmi u lekárov špecialistov, rehabilitáciami a kontrolami, no zároveň sa mu pri pomyslení na prvý rok doma so synom vynárajú láskyplné spomienky na jeho klokankovanie bez vyhradeného času, na kŕmenie, na uspávanie syna v oteckovom náručí. “Je to zázrak vidieť, ako každý deň robí pokroky, ako sa rozochveje vaše srdce, keď povie prvýkrát tata, keď si už uvedomuje váš príchod z práce domov a prejavuje radosť z vašej prítomnosti, ako si vyžaduje vašu účasť na spoločných aktivitách,” rozpráva otecko o situáciách, ktoré zažíva so svojim 1,5 ročným synčekom a ktoré žiaden otec predčasniatka neberie ako samozrejmosť.

Pri príležitosti Dňa otcov preto tato Majo praje všetkým otcom predčasne narodených detí hlavne veľa zdravia a sily nebáť sa. “Aby boli oporou mamám svojich detí napriek tomu, že ich na to nikto nepripravil a za iných okolností by ich úlohy vyzerali úplne inak, aby sa tešili z každého dňa so svojimi deťmi a aby v ich očiach videli ten zázrak života, ktorý nam bol daný. Pretože byť otcom predčasniatka je o bezhraničnej láske i hrdosti, keď vidíte, ako sa z krehkého stvorenia stáva osobnosť, kam až siaha jeho vôľa žiť a bojovať za to byť vašim dieťaťom,” znie odkaz hrdého otecka k dnešnému významnému sviatku.

Za rozhovor (a všetko) ďakuje manželka Veronika