Prvé kroky dieťaťa
Vertikalizácia dieťatka je jednou z najdôležitejších fáz psychomotorického vývoja dieťatka. Mnoho rodičov zvykne porovnávať nielen váhu svojho bábätka s inými deťmi, ale častokrát aj to, čo dokáže - a vaše už sedí?, a to vaše už chodí?
Každé dieťa je individuálne a u predčasniatok do jeho vývoja vstupuje veľa ďalších prvkov, ktoré ovlyvňujú to, kedy jednotlivé fázy psychomotorického vývinu bábätko zvládne.
Inak to nie je ani u chôdze a prvých krokov, ktoré patria k jednej z najdôležitejších udalostí v každej rodine. Ak dieťa nechodí do prvého roku života, rodičov to často znepokojí a majú obavy, či je všetko v poriadku.
Kedy je ten správny čas na to, aby dieťa už samostatne chodilo? Kedy zbystriť pozornosť, že niečo nie je v poriadku? Akým chybám sa pri prvých krokoch vyhnúť? Na to všetko sme sa opäť opýtali fyzioterapeutky Tonky Wagnerovej
Kedy je ten optimálny čas na chôdzu dieťatka?
Deti začínajú chodiť okolo jedného roka, no samostatná chôdza do priestoru prichádza až po prvom roku života, zväčša do 18. mesiaca veku dieťaťa. Všetky vývojové fázy počas prvého roka dieťaťa sú prípravou na samostatnú chôdzu.
Mnoho mamičiek sa v tomto snaží “uponáhľať” a dávajú napr. dieťa sadnúť podložené vankúšmi alebo stavajú nasilu na nožky neuvedomujúc si, že preskakujú isté fázy vo vývoji, ktoré sú potrebné na spevnenie svalstva, aby dieťa neskôr samo dokázalo sedieť či chodiť. Aká je teda postupnosť?
Rozhodujúce sú prvé tri mesiace, kedy sa dieťa pokúša o vzpriamenie v polohe na brušku. Správne zvládnutá poloha na brušku, tzv. “pasenie baránkov”, je veľkým predpokladom, že zvládne otáčanie sa na brucho a opačne, neskôr lezenie po štyroch, sed, státie a chôdzu. Chôdzu máme geneticky naprogramovanú a tak, ako dozrieva nervová sústava, dozrievajú aj naše pohybové schopnosti. Každé dieťa je individuálne preto ho do ničoho nenúťme, neurýchľujme jeho vývoj a neporovnávajme na základe toho, kedy ktoré začalo chodiť. Keď dieťa predčasne nútime do vzpriamenej polohy, môže mať neskôr problémy s chrbticou. Pri vodení za ruku mu totiž meníme ťažisko, čím síce robí kroky, ale nesprávne.
Čo okrem nesprávneho “vedenia” môže mať neskôr negatívny vplyv na bábätko? Či už je to zlé držanie tela, skolióza, vykrivené nožičky, ci celkovo slabý trup, ktorý má neskôr vplyv nie len na chôdzu, ale napr. aj motoriku či písanie?
Najhoršou variantou sú chodítka, hopsadlá, ktoré kedysi boli bežnou súčasťou domácnosti. Názory na tieto pomôcky sú dnes skôr negatívne a odborníci ich neodporúčajú. V chodítku dochádza k veľkému tlaku na bedrové kĺby, ktoré ešte nie sú úplne vyvinuté. Pokiaľ je dieťa v chodítku ešte skôr, ako začalo štvornožkovať, vertikalizovať sa do stoja a obchádzať nábytok, tak sa nesprávne formuje kostná hmota bedrového kĺbu a hrozí dysplázia bedrového kĺbu. Navyše v chodítku sa podporuje chôdza po špičkách, dieťa tak nemá možnosť položiť celé chodidlo na zem. Chodítko umožňuje pohyb dopredu (rovno), teda neobchádza nábytok chýba pohyb do strany. Začnú sa vyvíjať úplne iné svaly a neposilnia sa tak, aby v neskoršom veku udržali chrbticu rovno.
Ako znie teda najlepšia rada v prípade chôdze dieťatka?
Chôdzu máme naprogramovanú geneticky a tak, ako dozrieva nervová sústava, tak sa rozvíajú aj naše pohybové schopnosti. A u každého dieťaťa individuálne, preto nechajme dieťa a do ničoho ho nenúťme, neurýchľujme jeho vývoj. Nesprávne pohybové stereotypy totiž vedú neskôr v dospelosti k poruchám pohybového aparátu, najčastejšie sú to ploché nohy, skoliotické držania tela.
